Crescentius Lux

"Cti otca svojho i matku svoju!" vraví najmúdrejšia z kníh. A vôbec sa nezamýšľa nad tým, že nie je otec ako otec.

          Často sa v spomienkach vraciam do svojho detstva a vyjavujú sa mi všetky možné obrazy môjho života. A tak hľadám aj obrazy môjho otca - muža, ktorý by mi mal byť živým vzorom.

          Najstarší z týchto obrazov je trieda v mojej škôlke. Vidím sa sedieť vedľa mojej učiteľky a jej dcéry a za oknom je neuveriteľná tma. A som tu len ja. Trochu divné na škôlku? Ani nie ak si uvážime, že je už asi hodinu zavretá a vy ste jediným dieťaťom, ktoré tu čaká až si ho vyzdvihne jeho milujúci otecko. Áno, jednoducho na mňa zabudol! Ale to sa stáva aj v "lepších" rodinách a tak sa nad touto "milou" spomienkou vždy len pousmejem a mávnem rukou. Aj Vám sa určite aspoň raz v živote stalo, že Vás rodičia niekde zabudli. A keď to bolo len v škôlke, nie je to až také zlé ...

          V čase "škôlkárskej príhody" som mal asi tak 4 - 5 rokov. Krátko na to je mojou ďalšou spomienkou "výlet s ocom do roboty". Len hmlisté spomienky mi približujú paternoster - výťah, ktorého fungovanie ani teraz nedokážem pochopiť a ešte biely stojan s fixkami, ktorý pre mňa otec ukradol z policajného skladu :) Aj nad tým, že darček od ocka je kradnutý, by ste sa mohli povzniesť. Najmä ak ste päťročné dieťa.

          A potom je tu šiesty rok a čas nástupu do školy. Na tieto dni si pamätám naozaj veľmi málo, ale opäť si pamätám hlavne na svojho ocka :) Čakali by ste, že je to spomienka, ako ma ráno za ručičku odviedol do školy, počkal až sa prezlečiem a zaželal mi pekný deň? Áno, to by čakal každý, kto nemal za otca môjho otecka. Moja spomienka je trochu "iná". Ale slovo "iná" je asi málo výstižné, ak uvážime, že je to obraz môjho otecka ako si trieska hlavu o stenu v našej hale. Prvá moja zapamätaná spomienka na jeden z jeho mnohých pokusov a samovraždu. Áno, je naozaj trochu "iná".  
          A potom si ešte spomínam, ako moja sesternica musela vyskočiť z okna, aby zavolala na pomoc suseda. A ešte ako k nám prišla sanitka zo psychiatrie a chcela otca odviezť. Ale ukecal pána doktora, že sa začne liečiť. Vtedy mama podala, ale aj stiahla, prvú žiadosť o rozvod.        
          Po udalostiach tých dní nasledovalo "zmiznutie" môjho otca niekde do Francúzska. Pobudol tam asi tak štvrť roka. A potom sa asi vrátil, lebo si spomínam, ako mi do družiny často nosieval darčeky - väčšinou prezreté, ale častejšie hnilé ovocie. A ešte jeho rozprávania o tom, ako by sa chcel vrátiť. A na druhej strane jeho výsmech, že ja som ten, ktorý nemá peračník Levieho kráľa a musím sa za to hanbiť a bolo by to inak keby s nami žil. Divný spôsob o pokus získať si lásku svojho najstaršieho syna! Našťastie mama aj toto dokázala vyriešiť - kúpila mi sadu nálepiek Levieho kráľa a s tou som si oblepil celý môj červený peračník. No a ešte aby si ma otecko udobril, tak mi poslal aj pohľadnicu. Poslal ju do školy, kde ju moja milá pani učiteľka prečítala pred celou triedou. Krásny pocit keď sa na Vás pri tom pozerajú všetci spolužiaci.
          Ale po istom čase sa otec ukázal opäť. Na Mikuláša mi v druhej triede doniesol obrovskú krabicu čokolády a podarilo sa mu mamu presvedčiť, aby s nami mohol stráviť Vianoce. A zo spoločných Vianoc sa stali 4 roky bývania pod jednou strechou.

          Nádherné štyri roky, z ktorých si pamätám pár dovoleniek, moje postupné vyradenie zo spoločnosti mojej triedy a nespočet otcových záchvatov, pokusov o samovraždy, vyhrážok, príchodov psychiatra a podobné maličkosti :) Naozaj krásne detstvo :) Každoročné vianočné a jarné "zážitky", jeho teatrálne výstupy a podobne.
          O týchto príhodách by sa dali napísať celé knižky.

          A celé moje detstvo a moje spomienky vrcholia v čase vianočnom posledného roku druhé tisícročia - 2000. Nadstavovali sme podkrovie a otec napriek sviatočnej atmosfére stále "drel" aby mohol opäť raz  mamine vyhodiť do očí, ako musí "slúžiť na cudzom, lebo nič toho čo máme nie je jeho". Sled udalostí v tomto roku nabral ale trochu iný spád a taký koniec nečakal ani môj otecko.
       Jedného dňa, asi na Druhý sviatok Vianočný, prišiel otec celý ubolený do kuchyne, lebo ho "vŕtačka oplieskala o stenu, lebo je hladný a nikto mu nechce pomôcť." Mama nad týmto jeho výstupom len mávla rukou a keďže práve piekla koláč povedala len "Daj mi s tým pokoj!". On zareagoval úplne nádherne - obliekol si bundu a zmizol. Asi niekde do Bratislavy k mojej "milovanej" babičke Norike. Vrátil sa neskoro večer a jeho príchody a odchody sa potom opakovali celý týždeň. A každý deň sa opakovali aj jeho "volania o pomoc" keď celý vysilený, červený a roztrasený kričal z plných pľúc, aby všetci susedia počuli, ako mu všetci veľmi ubližujeme, nedávame mu jesť, pokúšame sa ho zabiť a v neposlednom rade nechceme na neho prepísať náš majetok. Pri každej takejto hádke sme boli ja (12-ročný), môj brat (9-ročný), moja mama, babička  a krstní , ktorí sa nám vždy snažili pomôcť ako sa dalo.
             Po pár dňoch už babička tieto hádky nevydržala a zavolala políciu. A tá neprišla! Ďakujem Vám, páni policajti, že som v príjemnej rodinnej atmosfére strávil ďalšie tri dni :)
            A posledná kvapka pretiekla na Silvestra 2000. Otec opäť dostal záchvat, plieskal tanier o stôl tak silno, že sa skoro rozbil (je vhodné povedať, že bol plný polievky), roztĺkal nerozbitné poháre, ktorých úlomky sme po kuchyni zbierali ešte celé týždne, hádzal po nás darčeky, ktoré len pred pár dňami od nás dostal a podobné "srandičky". Lenže v ten deň (31. XII. 2000) už toho bolo naozaj dosť a babička opäť zavolala políciu, ktorá tentokrát v obave z toho aby nemali prácu na večer, naozaj prišla. Otecko ich privítal svojim pozdravom "Dobrý deň, kolegovia!" (keďže pred rokmi pracoval ako opravár písacích strojov na Prezídiu policajného zboru). Oni ale konali tak, ako by aj policajti mali - vyzvali ho, aby predložil občiansky, povedali mu, aby si zabalil, rozlúčil sa s nami a opustil domácnosť. On si zobral občiansky, vodičský a kľúče od auta. Na nás dvoch sa len pozrel a povedal "Ahojte, chlapci, už ma viacej neuvidíte!" a odišiel. Zaujímavé je na tom to, že sme sa viac nemali vidieť, ale nezobral si so sebou žiadne oblečenie :) Ale možno to bola nejaká narážka na jeho sebadeštruktívne sklony ...
         
          A takto sme strávili posledné Vianoce s naším milým oteckom.

          O dva týždne som mal meniny. Vtedy sme šli prvý raz k otcovi na návštevu. O ďalšie dva dni podal na súde na mamu oznámenie za "neumožňovanie styku s maloletými deťmi". Hneď potom podala mama ďalšiu žiadosť o rozvod. Trval tri roky. Ale teraz už konečne máme pokoj od nášho milovaného otecka :)

          Preto na záver mi zostáva povedať len jediné - Ďakujem Ti, Otecko, za krásne detstvo, ktoré som s tebou prežil a všetko dobré, čo si mi odovzdal do života :)

P. S. Dúfam, že čitateľovi ani nemusím hovoriť, že všetky smajlíky v tomto texte sú myslené ironicky :) Zbožňujem iróniu :)