V našej triede na základke sme sa vždy delili na skupiny - tí "lepší" a tí "horší". Toto delenie zaviedla naša pani učiteľka Andrašovičová, keď nás hodnotila na polroka v prvej triede. Vtedy sa ešte nerozdávajú vysvedčenia, tak sme si robili také malé vyhodnotenie našich výsledkov.
Vyzeralo to asi takto: učiteľka vždy povedala názov predmetu a potom v danej kategórii vyhlásila najlepšieho chlapca a najlepšie dievča. Asi by som sa tým nemal chváliť, ale všetky kategórie s výnimkou telesnej som "vyhral" ja. A väčšinu dievčenských kategórií vyhrala Lenka. A tak sme sa ja a Lenka stávali postupne vyvrheľmi. Ale o tom vyvrheľovaní až nabudúce.
Lenka mala brata. Dvojvaječné dvojča - Zdenka, ktorý k nám tiež chodil do triedy. Niekde som čítal, že keď sa rodia dvojčatá, to druhé je kvôli nejakým veciam pri pôrode vždy trochu ... ehm ... spomalené. A taký bol aj Zdenko. Vždy bol za Lenkou. Vždy to bol on, kto si niečo zabudol. Vždy to bol on, kto nemal úlohu. Vždy to bol on, kto sa rozplakal. A preto ho chalani nemali radi. Chalan, čo plače. To je Kainovo znamenie. Čiže sme boli obaja vyvrheli - ja kocka a on uplakanec. A možno aj preto a kvôli môjmu kamarátstvu s Lenkou sa z nás stali najlepší priatelia.
Chodili sme sa k sebe hrávať (a bol to na dlhých skoro desať rokov jediný kamarát ktorý bol u mňa doma), pomáhali sme si s úlohami. A čo si najlepšie pamätám - pozval ma na oslavu svojich narodenín. S Lenkou vyrobili také pozvánky v tvare torty a jednu z nich som dostal aj ja. Bol som najšťastnejší chlapec po svete. Prvý raz som bol na oslave mimo mojej rodiny. Druhý raz sa to zopakovalo až v šestnástich. Ale o tom tiež možno inokedy. Tú oslavu si pamätám, ako by bola všera. Lenke som dal malú hlinenú šperkovničku s tromi ružovými ružičkami na vrchnáku a Zdenkovi fotoalbum. Mali upečené dve šľahačkové torty a po hlavnej časti oslavy sme sa dlho hrali u nich v záhrade a potom u nich doma v ich izbách sme sa hrali na doktorov ... vo všetkej počestnosti ... :D:D:D
Tá oslava bola asi niekedy v apríli. A potom začiatkom júna sme šli do školy v prírode do Červeného Kláštora. Išla s nami aj pani učiteľka Palková z Rače. Má asi tak tisíc rokov a stále učí. Učila moju mamu, obe sesternice, mňa a potom môjho brata ... a stále učí ...
A každý deň Palková vyberala pomocnú službu na druhý deň. Služba začínala tým, že vyvolený obišiel všetky izby a ohlásil večierku. A v jeden deň (asi stredu alebo štvrtok) som bol vyvolený ja :) Toľká česť byť poskokom pani učiteľky Palkovej :) A tak som si večer k posteli pripravil hodinky, aby som na minútu presne ohlásil večierku a čakal som ... a čakal ... a čakal ... a čakal ... a zrazu hodinky boli fuč ... To bolo pár minút. Som sa obzrel ku dverám, potom späť a už tam neboli. Hľadal som ich pod posteľou, v posteli, v zásuvkách a stále nič. Tak mi nezostalo nič iné ako ísť za Palkovou a povedať jej, čo sa stalo. Ona prišla do izby a zavelila nám okamžite hodinky nájsť. Sama išla ohlásiť večierku. Tým som si vyslúžil vyhlásenie za najhoršiu službu v Škole v prírode, pretože som si nesplnil základnú povinnosť - ohlásenie služby.
No ale s chalanmi sme hľadali. Hľadali sme všade. Vybrali sme všetky zásuvky. Každú jednu sme prehľadali - najprv chalani a potom ja. Odtiahli sme skrine. Svietili sme pod postele. Hodiniek nebolo. Keď sa ani o nejakej pol desiatej hodinky nenašli, učiteľky zmenili stratégiu.
Všetkých nás zamkli do jednej učebne. Na chodbe zriadili vyšetrovaciu stanicu. Po jednom si nás volali k sebe a každý musel opísať, čo a ako sa stalo. Potom ho pre zachovanie objektivity zamkli do druhej učebne. Ja som šiel posledný. Môj výsluch bol obohatený o pripomenutie nesplnenia si povinností služby a hlavne - o prehľadanie vecí mojich spolubývajúcich. Spolu s učiteľkami sme išli do našej izby. Pod oknami bolo osem zásuviek - dve moje, dve Zdenkove, dve Maťove a dve Mišove. Začal som Mišovími. My sme sa nikdy nemali radi a on pochádzal zo sociálne slabšej rodiny. A bol róm. Skvelý typ na zlodeja. Ale hodinky u neho neboli. Potom Maťove zásuvky - opäť nič. Potom moje - nič. A posledné Zdenkove. Asi nemusím hovoriť, čo som našiel v jeho teplákoch. Ale radšej to poviem - moje hodinky. Hodinky, ktoré som dostal na Vianoce od babky boli ukryté v teplákoch môjho najlepšieho a skoro jediného kamaráta.
Druhá časť výsluchu prebiehala tak, že spolužiakov odomkli a každý musel znova prehľadať svoje zásuvky - Mišo, Maťo, ja a potom Zdenko. Nemohol som sa na to pozerať. Trhalo mi srdce keď som vedel, kde sa tie hodinky nájdu.Učiteľky si to vychutnávali. Musel vysypať každé vrecko, prehmatali mu každé jedno tričko aj keď vedeli, kde tie hodinky sú. A potom Zdenko vytiahol tepláky. A z nich moje čierne hodinky. Učiteľky ho hneď obvinili. Spolužiaci tiež. Nemohol sa vôbec brániť a aj keby mohol, nebránil by sa, lebo bez Lenky by to nezvládol. Sám proti deviatim. A ja som len ticho stál za učiteľkami.
Od tej chvíle Zdenko so mnou neprehovoril. Nikdy sme sa už nenavštívili, nikdy mi neodzravil na ulici. Neverím, že tie hodinky ukradol. Som si istý, že to boli chalani z vedľajšej izby. Neviem, ako to spravili, ale Zdenko by to neurobil. Nemal na to dôvod.
Od septembra Zdenko prestúpil na inú školu do Bratislavy. A stal sa z neho spolužiak kamarátky mojej spolužiačky (a kamarátky) Camelle. Aký je ten svet malý :)
Dlhé roky sme sa nevideli. Až kým som do Bratislavy nezačal chodiť aj ja. Vidím ho, ako ide po ulici a rozpráva sa sám so sebou. Stretávame sa pravidelne pri autobuse. Stojíme na zastávke vedľa seba ... teda vedľa seba .. hm ... keď ma Zdenko vidí, zastane takých 20 - 25 metrov od zastávky a potom musí k busu bežať. V buse stojí nado mnou, ale tvári sa, že ma nevidí. V Jure vždy vystúpi čo najskôr a ide rovno domov. Asi pred šiestimi týždňami som si povedal "Vzchop sa - máš osemnásť. Si dospelý, tak sa tak chovaj!" Vystúpil som hneď za ním. On si ma všimol a začal bežať. Tak som pridal ... a on tiež ... Takto sme sa dobiehali až po najbližšiu križovatku. Vzdal som to. A už sa o to nikdy viac nebudem pokúšať ...
Vyzeralo to asi takto: učiteľka vždy povedala názov predmetu a potom v danej kategórii vyhlásila najlepšieho chlapca a najlepšie dievča. Asi by som sa tým nemal chváliť, ale všetky kategórie s výnimkou telesnej som "vyhral" ja. A väčšinu dievčenských kategórií vyhrala Lenka. A tak sme sa ja a Lenka stávali postupne vyvrheľmi. Ale o tom vyvrheľovaní až nabudúce.
Lenka mala brata. Dvojvaječné dvojča - Zdenka, ktorý k nám tiež chodil do triedy. Niekde som čítal, že keď sa rodia dvojčatá, to druhé je kvôli nejakým veciam pri pôrode vždy trochu ... ehm ... spomalené. A taký bol aj Zdenko. Vždy bol za Lenkou. Vždy to bol on, kto si niečo zabudol. Vždy to bol on, kto nemal úlohu. Vždy to bol on, kto sa rozplakal. A preto ho chalani nemali radi. Chalan, čo plače. To je Kainovo znamenie. Čiže sme boli obaja vyvrheli - ja kocka a on uplakanec. A možno aj preto a kvôli môjmu kamarátstvu s Lenkou sa z nás stali najlepší priatelia.
Chodili sme sa k sebe hrávať (a bol to na dlhých skoro desať rokov jediný kamarát ktorý bol u mňa doma), pomáhali sme si s úlohami. A čo si najlepšie pamätám - pozval ma na oslavu svojich narodenín. S Lenkou vyrobili také pozvánky v tvare torty a jednu z nich som dostal aj ja. Bol som najšťastnejší chlapec po svete. Prvý raz som bol na oslave mimo mojej rodiny. Druhý raz sa to zopakovalo až v šestnástich. Ale o tom tiež možno inokedy. Tú oslavu si pamätám, ako by bola všera. Lenke som dal malú hlinenú šperkovničku s tromi ružovými ružičkami na vrchnáku a Zdenkovi fotoalbum. Mali upečené dve šľahačkové torty a po hlavnej časti oslavy sme sa dlho hrali u nich v záhrade a potom u nich doma v ich izbách sme sa hrali na doktorov ... vo všetkej počestnosti ... :D:D:D
Tá oslava bola asi niekedy v apríli. A potom začiatkom júna sme šli do školy v prírode do Červeného Kláštora. Išla s nami aj pani učiteľka Palková z Rače. Má asi tak tisíc rokov a stále učí. Učila moju mamu, obe sesternice, mňa a potom môjho brata ... a stále učí ...
A každý deň Palková vyberala pomocnú službu na druhý deň. Služba začínala tým, že vyvolený obišiel všetky izby a ohlásil večierku. A v jeden deň (asi stredu alebo štvrtok) som bol vyvolený ja :) Toľká česť byť poskokom pani učiteľky Palkovej :) A tak som si večer k posteli pripravil hodinky, aby som na minútu presne ohlásil večierku a čakal som ... a čakal ... a čakal ... a čakal ... a zrazu hodinky boli fuč ... To bolo pár minút. Som sa obzrel ku dverám, potom späť a už tam neboli. Hľadal som ich pod posteľou, v posteli, v zásuvkách a stále nič. Tak mi nezostalo nič iné ako ísť za Palkovou a povedať jej, čo sa stalo. Ona prišla do izby a zavelila nám okamžite hodinky nájsť. Sama išla ohlásiť večierku. Tým som si vyslúžil vyhlásenie za najhoršiu službu v Škole v prírode, pretože som si nesplnil základnú povinnosť - ohlásenie služby.
No ale s chalanmi sme hľadali. Hľadali sme všade. Vybrali sme všetky zásuvky. Každú jednu sme prehľadali - najprv chalani a potom ja. Odtiahli sme skrine. Svietili sme pod postele. Hodiniek nebolo. Keď sa ani o nejakej pol desiatej hodinky nenašli, učiteľky zmenili stratégiu.
Všetkých nás zamkli do jednej učebne. Na chodbe zriadili vyšetrovaciu stanicu. Po jednom si nás volali k sebe a každý musel opísať, čo a ako sa stalo. Potom ho pre zachovanie objektivity zamkli do druhej učebne. Ja som šiel posledný. Môj výsluch bol obohatený o pripomenutie nesplnenia si povinností služby a hlavne - o prehľadanie vecí mojich spolubývajúcich. Spolu s učiteľkami sme išli do našej izby. Pod oknami bolo osem zásuviek - dve moje, dve Zdenkove, dve Maťove a dve Mišove. Začal som Mišovími. My sme sa nikdy nemali radi a on pochádzal zo sociálne slabšej rodiny. A bol róm. Skvelý typ na zlodeja. Ale hodinky u neho neboli. Potom Maťove zásuvky - opäť nič. Potom moje - nič. A posledné Zdenkove. Asi nemusím hovoriť, čo som našiel v jeho teplákoch. Ale radšej to poviem - moje hodinky. Hodinky, ktoré som dostal na Vianoce od babky boli ukryté v teplákoch môjho najlepšieho a skoro jediného kamaráta.
Druhá časť výsluchu prebiehala tak, že spolužiakov odomkli a každý musel znova prehľadať svoje zásuvky - Mišo, Maťo, ja a potom Zdenko. Nemohol som sa na to pozerať. Trhalo mi srdce keď som vedel, kde sa tie hodinky nájdu.Učiteľky si to vychutnávali. Musel vysypať každé vrecko, prehmatali mu každé jedno tričko aj keď vedeli, kde tie hodinky sú. A potom Zdenko vytiahol tepláky. A z nich moje čierne hodinky. Učiteľky ho hneď obvinili. Spolužiaci tiež. Nemohol sa vôbec brániť a aj keby mohol, nebránil by sa, lebo bez Lenky by to nezvládol. Sám proti deviatim. A ja som len ticho stál za učiteľkami.
Od tej chvíle Zdenko so mnou neprehovoril. Nikdy sme sa už nenavštívili, nikdy mi neodzravil na ulici. Neverím, že tie hodinky ukradol. Som si istý, že to boli chalani z vedľajšej izby. Neviem, ako to spravili, ale Zdenko by to neurobil. Nemal na to dôvod.
Od septembra Zdenko prestúpil na inú školu do Bratislavy. A stal sa z neho spolužiak kamarátky mojej spolužiačky (a kamarátky) Camelle. Aký je ten svet malý :)
Dlhé roky sme sa nevideli. Až kým som do Bratislavy nezačal chodiť aj ja. Vidím ho, ako ide po ulici a rozpráva sa sám so sebou. Stretávame sa pravidelne pri autobuse. Stojíme na zastávke vedľa seba ... teda vedľa seba .. hm ... keď ma Zdenko vidí, zastane takých 20 - 25 metrov od zastávky a potom musí k busu bežať. V buse stojí nado mnou, ale tvári sa, že ma nevidí. V Jure vždy vystúpi čo najskôr a ide rovno domov. Asi pred šiestimi týždňami som si povedal "Vzchop sa - máš osemnásť. Si dospelý, tak sa tak chovaj!" Vystúpil som hneď za ním. On si ma všimol a začal bežať. Tak som pridal ... a on tiež ... Takto sme sa dobiehali až po najbližšiu križovatku. Vzdal som to. A už sa o to nikdy viac nebudem pokúšať ...
Ak náhodou čítaš tento článok, Zdenko, ver mi, že ja som ťa z toho nikdy nevinil. V mojich spomienkach a srdci máš miesto, ktoré ti nikto nevezme. Bol si môj prvý ozajstný kamarát. A miesto pre môjho najlepšieho kamaráta je stále voľné ...
Komentáre