Crescentius Lux

Nado mnou mesiac svieti, je biely ako kvet,

nado mnou mesiac svieti, volá ma kam cesty niet.

Volá, volá, nedá mi pokoja,

do sveta nado mnou po schodoch z topoľa.

Do sveta tam hore, nad mojou záhradou,

do sveta na hore, okolo javorov,

do sveta nad Tebou, kde nič nie je hrou,

do sveta pred Tebou, kde život je len snom.

Snívaš ho, snívaš, ako sen čarovný,

nezrátaš, nesčítaš, všetky noci, všetky dni.

Ako noci bežia, nedá ti pokoja,

stále ťa vedie, po schodoch z topoľa.

Po tých schodoch hore, tam kde Slnko spáva,

Tam nič nie je meno, tam nič nie je sláva.

Tam Ťa nikto nepozná, ale si tam sama,

ruku Ti tam nepodá, nech zloží Ťa únava.

Ruku Ti nepodá, kráčaš tam samotou,

kráčaš tam nebom, kráčaš tam holotou.

Nič tam Ty nepoznáš, nič Ťa tam nevíta,

nikto Ťa nehľadá, nik sa ťa nepýta,

aké tvoje meno je a v čom Tvoja sláva,

či si kováč Hefaistos a či Eva z Raja.

Nikto Ti nepovie, či si dobre žila,

nikto Ti nehrozí, aby si sa polepšila.

Všetko čo si spravila, tam už známe je,

búrka sa nezačne, neprídu záveje.

Po ceste tam kráčaš, inej cesty niet,

po ceste ideš, v ruke držíš kvet.

Na tom kvete rastie, sedem krásnych lupeňov,

na tom kvete rastú, cestou idú tam s tebou.

Zrazu jeden padá, už ich je len šesť,

niet v tom žiadna zrada, koniec cíti kvet.

Potom ďalší spadne, zostane ich päť,

jasné svetlo cíti, vôkol cesty kvet.

Z toho svetla znejú anjelské chlácholi,

nič Ti už nieje, nič Ťa už nebolí.

A keď sú len štyri, tie biele lupene,

prichádza vánok, čo bolesť poberie.

Nič ťa už netrápi, nie je cesty späť,

štyri má len lupene, ten krásny biely kvet.

A vtedy to zbadáš, celý život tvoj,

všade vôkol Teba, teraz pevne stoj.

Na  nohách tam stojíš, kráčaš tam po blate,

bosá tam stojíš, kráčaš tam po zlate.

Ďalší lupeň padá a už sú len tri,

vtedy sa už skončia, všetky detské hry.

vtedy si už dohrala, vtedy vädne kvet,

vtedy sa chceš vrátiť, vtedy chceš ísť späť.

Dva lupene na tom kvete,

nič už nie je na tom svete,

čo Ťa krásne volá späť,

len nech vädne ďalej kvet.

Nič Ťa tu už nedrží, len ty ďalej choď,

ideš si tam po osud, vtedy vidíš loď.

Na tej lodi človek stojí a máva Ti závojom,

kráčaš smelo k tejto lodi, na srdci s pokojom.

Jeden lupeň dáš, nech niet už cesty späť,

nech na loďke odvezie Ťa, na ten druhý svet.

Už len jeden lupeň máš, no aj ten už padá,

je tu rada na záver, je to dobrá rada.

Takým zvláštnym jazykom, získaš radu s pokrikom:

Nič sa neboj len tu stoj,

hlavu neskloň – príde boj.

Pri tom boji vyhráš Ty, bitka sa Ti oplatí,

no Ty budeš ustatá a budeš aj rada,

že tu ležíš večným spánkom, že zničila si hada.

Toto zlo už nehybné je, tam kde leží kvet,

Ktorý stratil lupene, nezíska ich späť.

Nad Tebou mesiac svieti, krásnu farbu má,

po schodoch si prišla, po schodoch z topoľa.

Po tých schodoch idú mnohí, nezrazia sa tam,

radšej idú každý s kvetom, každý ide sám.

Kvet ich svojou cestou vedie, silu on im dá,

každý pôjde takou cestou a život tu zanechá.