Crescentius Lux

          Celé sa to začalo v trinástich. Čiže na začiatku obdobia nazývaného puberta, keď si naše telo robí čo sa mu zachce.
          V lete medzi šiestou a siedmou triedou sme sa spolu s bratom zapísali do denného tábora k evanjelikom. Vedúci mojej skupiny (už si nepamätám ako sa volal) mal na rukách také veľké biele fľaky. Len na rukách. Nie, že by mi to nejako vadilo, ale na pohľad to zrovna najpríjemnejšie nebolo. Ale nikdy som sa o ňom nevyjadroval neúctivo ani nič podobné.
         
          A o mesiac to prišlo. Na chrbte sa mi objavili tri malé červené bodky a okolo nich biele škvrny. Doktorka povedala, že je to reakcia na uštipnutie tropickým hmyzom. Ale keďže u nás vo Svätom Jure tropický hmyz nemáme, poslala ma na vyšetrenia ku kožnej. Tá zase tvrdila, že je to nejaká reakcia na vznikajúce znamienka. Telo sa proste rozhodlo, že ich nechce a tak použilo všetky dostupné prostriedky. Ale poslala ma na ďalšie vyšetrenia. K endokrinologičke. A tá tiež nezistila nič. Neznášal som tieto vyšetrenia. Ona sa pozerala úplne všade. Pre trinásť ročného chalana je to dosť nepríjemné keď sa mu cudzia ženská pozerá ... ehm ... na ... ehm ... vieme čo ... Ale výsledkom bolo, že mi nie je nič.
          Ale nemôžem si odpustiť spomienku na milú sestričku u kožnej. Než ja som ležal na stole, ona so rozprávala s mamou. Povedala pri tom "Viete, včera som napríklad videla v autobuse jednu ženu čo to mala. Ale fakt je to hnusné keď sa na to musíte pozerať!" Milá teta sestrička ...

          Lenže v priebehu pár dní mi úplne zmizol pigment na kolenách a doktorka určila novú diagnózu - vitiligo. Ak si toto slovo nájdete v zdravovede, bude tam napísané "autoimunitné ochorenie sprevádzané lokálnou stratou pigmentu - melanínu". Rozumiete tomu? Ani ja nie, ale neriešim ... Ale podstatné je, že choroba sa zastavila ...
          Okamžite som sa začal liečiť - zázračným krémom Vitix dovážaným až zo Švajčiarska. Ale keďže vitiligo je len kozmetická vada, poisťovňa Vám na neho neprispeje ani korunu. Ani halier.  Liečba trvá tri až štyri mesiace. Jedno balenie vydrží na asi desať dní. A jedno balenie stojí asi 1500 korún. Tak si to spočítame ... hm ... hm ... to vychádza, že pri prvom pokuse sme na lieky dali asi tak 16 000. Plus - mínus. A kto si myslí, že liečba nemala žiaden efekt, myslí si správne. Vyhodili sme do vetra tisíce. A najlepšie je, že pre aktiváciu účinných látok musíte celé dni tráviť na slnku. Ale tým sa opálite. A tak sa Vám fľaky ešte viac zvýraznia ...

          Po pár mesiacoch sa rozširovanie vrátilo. V lete 2002 sa zjavil fľak nad ľavým okom. A potom mi zmizol pigment z brady. Okamžitým riešením bolo, že si raz nechám narásť bradu (na čom pomaly ale isto pracujem :) I keď pri tom sa zabudlo na taký malý detail - pigment sa mi stráca aj z vlasov, a teda aj z fúzov ( a aj z chlpov na kolenách) ... 

          V 2003-ťom roku sa mi stratila farba z členkov. A všetkého od členkov nižšie. A zo zápästí a lakťov. A keď vyšlo slnko v roku 2004, už som mal biele dlane. Keďže sme v tom roku išli na dovolenku do Chorvátska, dosť som sa opálil. A to som nemal. Po návrate do školy som si vyslúžil novú prezývku - fľakatý. Ale do odchodu zo základky zostávali len dva - tri dni a tak som to statočne odignoroval. Do konca posledného základkarského leta mi začal miznúť pigment z prstov. Ale keď som prišiel na strednú, choroba sa zastavila. Konečne. Je s ňou pokoj.
          Aby som sa tejto choroby zbavil aj výzorom začal som sa absolútne vyhýbať letnému slniečku. Fľaky totiž vidíte len vtedy, keď silno kontrastujú s opálenou kožou.

          Ale príliš skoro som kričal hop.. Zastavila sa len do tohto leta. Pri prvých lúčoch slniečka som zistil, že mám vybielené skoro celé čelo a všetky prsty na rukách. Doktorka mi ponúkla make-up na prekrytie. Mám sa začať maľovať. To je naozaj skvelé riešenie. Ale blíska sa mi na lepšie časy. V septembri by mi mali začať ožarovania. Neviem aké a ani to nechcem vedieť. Nikomu som to nepovedal. Ani doma. Tak potom sa uvidí.

            Inak ma táto choroba vôbec neobmedzuje. Absolútne ju nevnímam. Aj moje okolie si zvyklo. Teda okrem Mareka S. z 3. D, ktorý sa na ňu pýta pri každej príležitosti ... Ako ja toho chalana neznášam ...         

          Na záver len malý dodatok ... Dedičnosť. Oficiálne táto choroba nie je zaradená do zoznamu dedičných chorôb. Ale podľa diskusií na internete sa v každej rodine po prvom prípade objaví aj v ďalších dvoch, troch, štyroch generáciách. Vďaka týmto praktickým poznatkom stále balancujem na hrane ... Mať či nemať raz deti? Ako najstarší z môjho rodu (a vlastne posledný z dvoch nositeľov môjho mena ...) by som ich mal mať, ale na druhej strane, asi by som si nikdy neodpustil, keby túto chorobu po mne zdedila moja dcéra. To by som jej nemohol urobiť! Ale deti chcem. Tri. Chlapca, dievča a tretie by som už nechal na náhodu. Ale veľa vody pretečie dolu Dunajom, kým sa k tejto otázke dostanem v reálnom živote ...