Crescentius Lux

Keď bežia roky, menia sa časy,

menia sa pocity a miznú krásy.

Keď bežia roky odchádza preč

čo bolo odvekým stratí sa tiež.

Keď bežia roky vznikajú lásky

a každá jedna vyrýva vrásky

na čelo mládencom aj mladým mužom.

Ústa sa nestretnú s ich lásky rúžom.

*****

Tak príbeh bežal tri roky bezo dňa

a zo dňa na deň láska rástla.

Tri roky deň po dni v hodinách dlhých

nedala pokoja chlapcovi hnedovláska.

Tri roky líhal si s menom jej na perách

a každý deň chcel pre ňu zomierať.

Tri roky vravel "Nikdy nič nepoviem",

nechcel tým spôsobiť dievčatku rany.

A prišlo leto, posledné z troch

vravel "Vydržím ticho aj posledný rok!"

A bežal deň po dni tým letom posledným

a prišiel august - ten veľký zlom.

Keď na dvore spieva si ona aj s ním

o Slepých uličkách - ten príbeh dvoch,

zlomila v ňom sa posledná závora,

tak na čo čakať predlhý rok,

načo si líhať v mukách do spania,

keď možno k láske je jediný krok.

A ďalšie dni bežali a odvaha rástla

a ona zistila, že blíži sa deň,

keď kvapka posledná, čo spadne z pohára,

pretrhne hrádzu, čo postavil ten,

čo na lásku čakal dlhé tri roky

a povedať teraz chce jej pár slov.

Zachrániť snaží sa v poslednej chvíli

čo beží roky - ten skrytí dej.

Ku čaju zavolá (blázna ho) chlapca

a povedať chce mu, že on je ten

koho ako slepá vidí, k nemu kráčať chce,

priateľ večný, len to a nič o ňom vie.

A on raz opäť sklopí uši

a zbitý zavrie sa do izby spísať pár slov.

A prejdú tri dni a je tu zase

u neho v izbe a v plnej kráse.

A on už vie, že kvapka pretiekla,

roztrhla sa hrádza - zábrana slov.

Päť krokov od stola, čo pri ňom stál,

len zavrieť dvere pre zrakmi dvoch hláv.

Potisnúť kľuku zlatú preťažkú,

otočiť na ňu sa, bežať si pre lásku.

No otvoriť ústa, to stojí silu,

to stojí námahu (aj keď to chceš),

no po tých rokoch, čo si žil v rozprávke

spraviť to musíš a tiež asi chceš.

Dovoľ mi povedať, čo chcem už dávno,

nech lásky kvet čo vo mne čaká

roztvorí lupene a spozná svet

tak nenechaj dlhšie na Slnko ho čakať.

Len sem si sadni na malú chvíľu,

len zopár slov ti tíško pošepkám.

Ja prosím Teba a žiadnu inú

len Tebe lásku prvýkrát vyznávam.

Nesadnem nikam! Ja budem stáť ... načo !?...

Prosím ťa ...

Nesadnem nikam!

Prosím Ťa teraz a nikdy viac nie

nechaj ma povedať, to čo Ti chcem,

na tých päť krokov sily som zbieral

ani nie mesiace, ani nie deň.

Nehovor! Ticho! Nechcem to počuť! Načo!?

Prosím ...

Nie! Ja viem už dávno, čo povedať mi chceš,

nemusíš vravieť mi teraz to práve.

Prosím Ťa, Kráska, dovoľ mi!

Povedať musím Ti to čo aj chcem ...

Nie! Radšej len takto ...

Ja viem čo chceš a ty to vieš tiež,

tak nechaj mi čas nech môžem dýchať

a raz keď prejde pekných pár dní,

vyjadriť k tomu sa budem smieť.

Dobre, či nie?

On ticho stojí a nemá slov,

čo čakal roky teraz prišlo.

Čakal on všetko, no to asi nie

"Nechcem to počuť" že vyjde z jej pier.

Dobre ...

A potom objatie, len jedno krátke

preňho pár chvíľ.

No pre ňu asi roky má trvať,

zakončí všetko objatím tým.

*****

Tak vyznanie znelo. Nebolo prekrásne.

Čo v srdci sa skvelo, vlialo sa do básne.

Tým príbeh končí, veď nie je o čom.

Po týchto slovách zastavil sa svet.

Odbitý láskou leží on bokom

nech môže zomrieť, viac sily v ňom niet.

Tak skončil ten čo (blázon) roky

na lásku čakal a chytiť ju chcel.

Tak treba mu (hlúpy)

aj tak sa stalo, čoho sa bál.

Tak skončil príbeh -

O láske sen ...