Čiže ... začnem tým, že čo je to tá cesta ... to má predstavovať cestu do najhlbších zákutí mojej duše ... takú úplne zaprášenú ktorú som vždy skrýval pred okolitým svetom a teraz ju chcem pekne pomaly oprášiť aspoň takto pod rúškom anonymity (aj keď presne štyria ľudia vedia kto som) ...
No ... tak ako by som to putovanie začal ... V prvom rade by som chcel asi napísať čo moja duša cíti ... Je to úplne obyčajná duša úplne obyčajného študenta úplne obyčajného gymnázia z úplne obyčajnej Bratislavy ... Mám úplne obyčajné problémy ako ostatní mne podobní ľudia a priznávam sa, že mám silne rozvinuté aj maniodepresívne sklony ... veľmi silne ... Ale späť k tej duši ... má kopu zákutí a ja by som postupne chcel jedno za druhým prejsť a hodiť ich na papier ... nech si na mne zgustnú aj iný psychológovia a psychiatri ako tá pani čo mi robila posudok keď sa moji rodičia rozvádzali ... (ale musím uznať ... posudok to bol "pekný" ... )
Chcem teda dnes začať menovať zoznam vecí, ktoré sa odohrali za posledných 18 rokov a ktoré zo mňa spravili absolútneho asociála neschopného akéhokoľvek spoločenského kontaktu (spoločnosť je pre mňa 5 a viac ľudí), ktorého viac ako čokoľvek ostatné zaujímajú veci ako genealógia a heraldika a podobné zaujímavosti ...
No ako tak teda rozmýšľam tak do prvej triedy na základnej škole som bol úplne normálny ... Potom prišli prvé "zážitky" s mojim oteckom a moje spomienky na ne ... a to bude prvý bod, ktorému (ak mi Boh dá dosť odvahy prepísať môj päť stranový rukopis) sa budem venovať hneď zajtra ... No a teda po týchto zážitkoch som už nebol normálny, ale len viac-menej normálny ...
Moja normalita sa začala rýchlejšie strácať za horizontom v tretej triede ... mal som vtedy len jediného kamaráta (zhodou okolností sa volal rovnako ako môj drahý otecko) a aj o toho som prišiel behom pár minút a vďaka úžasne zosnovanému divadlu mojich spolužiakov ... ale tu musím skonštatovať, že to divadielko (druhá kapitola môjho rozprávania) viac poznačilo jeho ako mňa ... on teraz chodí po uliciach a rozpráva sa sám so sebou ... nahlas ... to ja nerobím ...
A potom po tretej triede a strate posledného mne milého nespríbuzneného človeka som sa začal z hraníc (psychickej) normálnosti vymykať stále viac ... absolútne som sa uzatvoril pred spolužiakmi za to, čo mi spravili s tým mojím najlepším kamarátom a keďže som iných ľudí ani nepoznal, začal som sa venovať iným veciam ... vzdelávaniu napríklad ... a tak sa zo mňa po nekonečnom čase strávenom nad knihami stala absolútna kocka (a to bude tretia téma na moje citové výlevy) ... Ako sa tak zo mňa stávala kocka a ja som sa vzďaľoval rovesníkom (napríklad trávením voľného času) tak si to začali všímať aj moji spolužiaci a začali sa ku mne ako ku kocke aj správať .. asi všetci poznáme ako sa spolužiaci na základnej chovali k triednym kockám ... hovorí sa tomu že šikana ... (štvrtá téma na úvahu ... by ste neverili koľko spôsobov šikany existuje) ...
Po zážitkoch zo základnej som sa rozhodol, že človeku ako mne bude najlepšie v spoločnosti seberovných, čiže iných kociek, a tak som sa vybral na gymnázium ... no a po prvom pohľade som zistil, že asi som sa zmýlil aj napriek môjmu dokonale premyslenému plánu a môj sen o tom ako spolu so spolužiakmi naše kockaté hlavy vyplnia priestory školy bezo zvyšku sa zrútil ... a tak prichádzam k veľmi dôležitej téme a to je číslo päť - moja stredná a číslo šesť - láska (ale tu tiež mi držte palce, aby som začal byť konkrétnejší ako v mojich básničkách) ...
No a ako tak pozerám, tak som prešiel až k dnešnému dňu ... čiže som vyčerpal námety na písanie... čiže keď si to zhrnieme, tak najbližších pár večerov si budem vylievať svoj žiaľ v nasledovných okruhoch ... otecko, iní členovia rodiny, priatelia (všetci asi dvaja alebo traja), kockatenie, šikana (možno ... toto fakt chce prekonať veľkú bariéru), potom je tu ešte stredná škola, moja prvá a jediná láska, no a nakoniec by som aj k tým mojim nie príliš bežným hobby sa vyjadril ... čiže mám o kom a čom písať ... tak sa teším ... že vraj keď sa niekomu vyrozprávate tak vám to pomôže ... tak toto mi dúfam naozaj pomôže ... ešte neviem k čomu ale určite pomôže ... keď nie k inému tak aspoň k absolútnemu znemožneniu sa pred tými štyrmi ľuďmi čo poznajú moju identitu ...
(...ku koncu chcem len poznamenať, že tento článok som napísal pod vplyvom umŕtvenej tváre, žiaľu za práve vytrhnutým zubom, sklamaním z ani neviem ako to pomenovať a ešte aj pod vplyvom absolútneho hladu, keďže nemôžem už asi tak 14 hodín jesť)
No ... tak ako by som to putovanie začal ... V prvom rade by som chcel asi napísať čo moja duša cíti ... Je to úplne obyčajná duša úplne obyčajného študenta úplne obyčajného gymnázia z úplne obyčajnej Bratislavy ... Mám úplne obyčajné problémy ako ostatní mne podobní ľudia a priznávam sa, že mám silne rozvinuté aj maniodepresívne sklony ... veľmi silne ... Ale späť k tej duši ... má kopu zákutí a ja by som postupne chcel jedno za druhým prejsť a hodiť ich na papier ... nech si na mne zgustnú aj iný psychológovia a psychiatri ako tá pani čo mi robila posudok keď sa moji rodičia rozvádzali ... (ale musím uznať ... posudok to bol "pekný" ... )
Chcem teda dnes začať menovať zoznam vecí, ktoré sa odohrali za posledných 18 rokov a ktoré zo mňa spravili absolútneho asociála neschopného akéhokoľvek spoločenského kontaktu (spoločnosť je pre mňa 5 a viac ľudí), ktorého viac ako čokoľvek ostatné zaujímajú veci ako genealógia a heraldika a podobné zaujímavosti ...
No ako tak teda rozmýšľam tak do prvej triedy na základnej škole som bol úplne normálny ... Potom prišli prvé "zážitky" s mojim oteckom a moje spomienky na ne ... a to bude prvý bod, ktorému (ak mi Boh dá dosť odvahy prepísať môj päť stranový rukopis) sa budem venovať hneď zajtra ... No a teda po týchto zážitkoch som už nebol normálny, ale len viac-menej normálny ...
Moja normalita sa začala rýchlejšie strácať za horizontom v tretej triede ... mal som vtedy len jediného kamaráta (zhodou okolností sa volal rovnako ako môj drahý otecko) a aj o toho som prišiel behom pár minút a vďaka úžasne zosnovanému divadlu mojich spolužiakov ... ale tu musím skonštatovať, že to divadielko (druhá kapitola môjho rozprávania) viac poznačilo jeho ako mňa ... on teraz chodí po uliciach a rozpráva sa sám so sebou ... nahlas ... to ja nerobím ...
A potom po tretej triede a strate posledného mne milého nespríbuzneného človeka som sa začal z hraníc (psychickej) normálnosti vymykať stále viac ... absolútne som sa uzatvoril pred spolužiakmi za to, čo mi spravili s tým mojím najlepším kamarátom a keďže som iných ľudí ani nepoznal, začal som sa venovať iným veciam ... vzdelávaniu napríklad ... a tak sa zo mňa po nekonečnom čase strávenom nad knihami stala absolútna kocka (a to bude tretia téma na moje citové výlevy) ... Ako sa tak zo mňa stávala kocka a ja som sa vzďaľoval rovesníkom (napríklad trávením voľného času) tak si to začali všímať aj moji spolužiaci a začali sa ku mne ako ku kocke aj správať .. asi všetci poznáme ako sa spolužiaci na základnej chovali k triednym kockám ... hovorí sa tomu že šikana ... (štvrtá téma na úvahu ... by ste neverili koľko spôsobov šikany existuje) ...
Po zážitkoch zo základnej som sa rozhodol, že človeku ako mne bude najlepšie v spoločnosti seberovných, čiže iných kociek, a tak som sa vybral na gymnázium ... no a po prvom pohľade som zistil, že asi som sa zmýlil aj napriek môjmu dokonale premyslenému plánu a môj sen o tom ako spolu so spolužiakmi naše kockaté hlavy vyplnia priestory školy bezo zvyšku sa zrútil ... a tak prichádzam k veľmi dôležitej téme a to je číslo päť - moja stredná a číslo šesť - láska (ale tu tiež mi držte palce, aby som začal byť konkrétnejší ako v mojich básničkách) ...
No a ako tak pozerám, tak som prešiel až k dnešnému dňu ... čiže som vyčerpal námety na písanie... čiže keď si to zhrnieme, tak najbližších pár večerov si budem vylievať svoj žiaľ v nasledovných okruhoch ... otecko, iní členovia rodiny, priatelia (všetci asi dvaja alebo traja), kockatenie, šikana (možno ... toto fakt chce prekonať veľkú bariéru), potom je tu ešte stredná škola, moja prvá a jediná láska, no a nakoniec by som aj k tým mojim nie príliš bežným hobby sa vyjadril ... čiže mám o kom a čom písať ... tak sa teším ... že vraj keď sa niekomu vyrozprávate tak vám to pomôže ... tak toto mi dúfam naozaj pomôže ... ešte neviem k čomu ale určite pomôže ... keď nie k inému tak aspoň k absolútnemu znemožneniu sa pred tými štyrmi ľuďmi čo poznajú moju identitu ...
(...ku koncu chcem len poznamenať, že tento článok som napísal pod vplyvom umŕtvenej tváre, žiaľu za práve vytrhnutým zubom, sklamaním z ani neviem ako to pomenovať a ešte aj pod vplyvom absolútneho hladu, keďže nemôžem už asi tak 14 hodín jesť)
Komentáre
no ved cakame na pokracoavie a ono nikde :)
pokracovanie
!
pokracovat, pokracovat,!.....xaxa