Jedna kráska hnedovlasá,
chytila do svojho lasa,
chlapca ešte za mladi,
keď mal život na dlani.

Celé potom dlhé roky,
sledoval on všetky kroky,
lásky svojej jedinej,
tej, čo nikdy nezhynie.

S každým jedným ďalším krokom,
naprieč týždňom, naprieč rokom,
kráčal v tieni hnedovlásky,
kráčal v tieni veľkej lásky.

Nikdy ona nezbadala,
koho krok to za ňou padá,
do blata a do snehu,
kto to čaká na nehu.

Kráčal, kráčal, ticho išiel,
do srdca jej však neprišiel,
cesta bola dlhá, ťažká,
zničila ho jeho láska.

Leží tu on na zemi,
unavený, zničený,
k cieľu svojmu neprišiel,
kľúč k jej srdcu nenašiel.

Niekto raz ten kľúčik nájde,
do srdca sa tajne vkradne,
získa všetku tú jej lásku,
získa krásnu hnedovlásku.

A ten prvý to som ja,
vždy bez tvojho objatia,
nezabudnem na tú lásku,
večne čakám hnedovlásku.

Čakám tu na hnedovlásku,
na tú prvú veľkú lásku,
ktorá ma raz zmámila,
do lasa ma chytila.