Crescentius Lux

          Prvé lásky vraj väčšinou prichádzajú v škôlke. Detičky sa hrajú na svadbu a veria, že je to na celý život. Aj môj skorosynovec Petrík si zobral svoju kamarátku Evičku :))) A našťastie to medzičasom opadlo :))) Ja som bol asi divný, ale ja som žiadne takéto lásky nezažil. S dievčatami som sa vždy len hrával. Áno. S bábikami. V mojej rodine sa žiaden chlapec nenarodil 73 rokov a keď som prišiel ja, vyrastal som medzi samými ženami (s výnimkou môjho otecka, o ktorom som už písal v Prvej ceste a ako isto uznáte, to nie je práve vhodný vzor). A tak som sa hrával len s dievčatami a len dievčenské hry. Čiže skôlkarské lásky ma minuli.

          Druhá láska prichádza v škole, keď sa chlapci zamilujú do svojej prvej pani učiteľky. Aj to ma minulo. Celých deväť rokov som nič podobné láske necítil. Ale dievčatá áno :) Už v tretej triede sa do mňa zaľúbila Alenka. Aj mi posielala také zlaté lístočky. Ale keďže sme mali nejakých 8 - 9 rokov a navyše ona odišla na gymnázium, náš vzťah nedostal šancu :(
           A potom v siedmej triede sa do mňa zamilovala Barbora. Ona bola fakt ... ehm ... bláznivá. Veď ju aj volali Divá Bara. Proste nebola môj typ. Čiže aj toto som nejako nevšímavo obišiel. Dnes si uvedomujem, že to pre ňu muselo byť ťažké. Bol som obyčajný hnusák. Taký malý hajzlík. A keď sa k nej pridala aj Linda ... uff ... to je už na jedného trochu moc... Ale keď sa to tak spočíta, boli do mňa zamilované dve spolužiačky, čo tvorí celých 40% dievčat z našej triedy :) To vlastne skoro každá druhá... Asi na mne muselo byť niečo .. hm ... príťažlivé :)

          Ale to nič nemení na veci, že ja som stále nič necítil. Na to som si musel počkať až do pätnástich. Presnejšie do  štvrtku 2. septembra 2004. V ten deň som spoznal JU. Teda ... ehm ... spoznal ... Vlastne tak ako s ostatnými spolužiakmi aj s ňou som prehovoril až niekedy na lyžiarskom, ale spoznal som ju. Kto čítal moje básničky, asi si domyslí, že hovorím o Hnedovláske.  Áno ... priznávam sa ... zamiloval som sa a stále som zamilovaný do mojej spolužiačky ... Hanba mi ... Ale čo s tým narobím? Teraz už fakt viem, čo musela prežívať Barbora.
          Celé tri roky uvažujem nad tým, či jej to povedať. Vždy, keď som už pevne odhodlaný, niečo mi do toho príde. Naposledy záchvat hyperbilirubinémie (o tej až inokedy). Každý, komu som to v slabej chvíli povedal, ma od toho vlastne nepriamo odhováral. Teda okrem mojej najlepšej kamarátky - Katky. Ona ma vždy podporovala. Vždy stála pri mne. A dávala mi aj také zlaté rady :) Také, že ako jej to mám dať tak jemne najavo aby sa to v prípade neúspechu dalo poprieť ... Žiadnu z tých rád som nepoužil .. (ale tie čo prídu v lete určite použijem - neboj Kati). Asi je to tak lepšie ... Myslím, že ak by tie veci nevyšli tak, ako by mali, asi by som sa dosť strápnil. Asi by som to psychicky nezniesol. Lebo takto mám aspoň kamarátku ... Jednu z mála ... Ale čo ak predsa? ... Ale čo ak nie? ... Čo ak by sme skončili ako Horvi so Shellou ... Čo je horšie ... platonická láska alebo zničené priateľstvo? Kto mi poradí?
            Teoreticky by som mohol tieto úvahy ihneď ukončiť. Hocikedy jej to môžem povedať. Mám na to tisíce príležitostí. Každý deň sme spolu. Každý deň môžem. Ale nespravím to ... Lebo keď sme spolu každý deň a ja by som to vyslovil, nemusela by to prijať (a asi by to ani neprijala) podľa mojich predstáv. A to nás čaká ešte rok. To by bol fakt ťažký rok. Asi si to nechám ešte pre seba. Ešte rok. Len jeden jediný rok. To ani nie je tak veľa. Veď už tri to tajím. Aj keď ... očakávať, že v tom čase stále nikoho nebude mať (ak niekoho už nemá) je asi dosť naivné... Čiže asi zase raz oľutujem svoje rozhodnutie... Či sa už rozhodnem tak alebo tak, aj tak to asi oľutujem ...