Na priateľov som nikdy nemal šťastie. Teda aspoň som si to myslel, kým som neprišiel na strednú. Síce mi trvalo roky, kým som sa s kolektívom zblížil, ale stalo sa. Na ceste k zblíženiam mi výrazne pomohol lyžiarsky.
Pamätám si to, ako by to bolo včera. Bola nedeľa 7. februára 2005, asi pol jednej popoludní. Čuhi (náš telocvikár) si tak ako každý deň po poludňajšej lyžiarskej prestávke odskočil na "čaj" a tak sa naša skupinka rozbehla po bufetoch (a iných búdkach :) Stáli sme tak s Paľom (mojim spolužiakom a spolusediacim) na svahu a prišla k nám ONA. Také malé dievčatko s viac-menej blond vlasmi. Bola z déčky. A Paľova (a Camelle-kina) bývalá spolužiačka zo základky. A tak nás Paľo zoznámil. Môj prvý dojem bol "trochu ukecaná, ale aspoň nebude viaznuť rozhovor". (čo sa mi stáva dosť často). A rozhovor neviazol ...
Okrem iných vecí som zistil, že je z Rače a teda máme spoločnú cestu zo školy. A ešte aj podobný rozvrh a teda príležitosť si sem-tam pokecať. A že je o čom :D Napríklad takí Ptolemajovci. Obaja zbožňujeme históriu a ja som raz len tak medzi rečou spomenul, že vďaka príbuzenským sobášom táto rodina natoľko zdegenerovala, že sa u nich objavila Bademannova choroba. Tá spôsobuje takú vec, že človek má enormne vypuklé oči a tie mu tlačia na mozog, čo ho robí agresívnejším. A tak som to povedal ... Nemal som ... Ale povedal ... A ona vybuchla do neuveriteľného smiechu. A ja tiež. Sú to už viac ako dva roky, ale stále sa na tom smejeme. Je to asi divné, smiať sa na chorých ľuďoch, ale keď ju vidíte napodobňovať Ptolemaja Okatého, môžete sa pocikať od rehotu. Preto aj v esemeskách pre ňu používam špeciálneho smajlíka - 8)
Čiže sme boli úplne normálny kamaráti, ako spústa ďalších ľudí. Len to tohto roku. Keďže Katke zaviedli internet, vymenili sme si čísla ICQ. Xixixi. A ona si dala nick Honey, čiže Medík. Xixixi. A ja som to pekne využil a vymyslel som pár statusov so slovom Medík (typu: Ako víno žiari, chutí ako v ústach Medík, s ňou ti nie je smutno, s ňou necítiš smädík alebo Ďakujte Bohu za to, že nám dal Medík. Ale nemyslím ten do čaju...). Ale ona neznášala (a neznáša) keď ju volám Medík. Tak sme si dali iné prezývky (nebudem konkretizovať). Ona mi na oplátku vymyslela status Xrastík - naj-naj-naj je ten čo xrastí.
A s každým jedným večerom na ICQ sme si boli bližší, bližší, bližší, bližší, bližší, ... Až sa z nás stali najlepší priatelia. A začali sme si zverovať naše tajomstvá a naše trápenia. A čo nás najviac zblížilo bolo spoločné prekonávanie ťažkých období. Vďaka tomu hajzlovi Lukášovi a mojej platonickej láske k Hnedovláske sme sa začali rozprávať o veciach, ktoré som mal pred tým zaradené v kategórii "len na rozhovor s osobou rovnakého pohlavia". Musím sa priznať, že ona mi pomohla s prekonávaním ťažkých chvíľ viac, ako ja jej. Kým ostatní len konštatovali, že som sa zmenil, že sa skoro vôbec nesmejem, že sa so mnou niečo deje, ona ma vždy vedela rozveseliť. Ach jaj ... keď si spomeniem aké rady mi dávala na získanie Hnedovlásky. Škoda, že som ich nevyužil. Mohlo to skončiť inak. (Ale tie letné rady určite raz využijem ... xixixi)
Jediné, na čo som sa v utešovaní zmohol ja bolo Zranené dievča. Bola to jediná básnička, ktorá rozplakala adresátku. Ale nejako sme cez naše ťažkosti prešli. Teda aspoň ona.
Potom prišiel apríl a akosi sme zo dňa na deň dospeli. Obaja naraz. Nie spolu, ale naraz. Vtedy sme sa prvý (a jediný) raz nepohodli. Teda ja som sa nepohodol a ukázal som sa ako skutočný hajzel. Poprosil som ju, aby ma prestala označovať za svojho najlepsieho kamoša. Dodnes to ľutujem. Ešte v ten večer som napísal Úvod k mojim cestám, deň po tom Zbohom snom - moju rozlúčku s blogom. Nakoniec som sa rozhodol, že moje problémy utopím v alkohole a cigaretách. Od absolútneho pádu ma zachránil asi len Marek, ktorý ma pod zámienkou doučovania fyziky vytiahol z domu. Ako by to asi skončilo, keby som ho na ICQ odbil tak ako Camelle, Bou a Wewinku?
S Katkou sme sa potom asi týždeň nerozprávali. Bol to jeden z najhorších týždňov v mojom živote. Ale potom sme sa v piatok zase stretli v električke číslo 3 a všetko sme si vydiskutovali. Ona mi odpustila, aj keď ja si stále odpustiť neviem. Proste som sa vtedy nezachoval tak, ako som sa mal. Ale podstatné je, že sme opäť najlepší priatelia. Áno. Len najlepší priatelia. Pri niektorých (napríklad Paľa a Romana) je úplne nepochopiteľné, ako môžu byť chalan a dievča iba priatelia. Ale stáva sa ...
Keby sme si tie icq nevymenili, ktovie ako by som skončil. Len ona mi vie vždy povedať, aký som ješitný, samoľúbi, bez pochopenia pre modernú dobu a ešte aj nechutne sladký. Nikto nevie tak kritizovať moje vlasy (aj keď Camelle je vážna konkurencia). Nikto nevie tak skvele napodobňovať Ptolemajovcov a našu noskárku s jej mottom "Vlasy - koruna krásy." Asi nikto nemá tak rád jahodovú Milku, pizzu, čerešne, ľadovú čokoládu (tú v trojuholníkovom sáčku), červené ruže a biele ľalie, rýchlu jazdu v aute a Always (od Bon Joviho) ako ona. A nikto iný ma nenazval homosexuálom len preto, že počúvam Mariku Gombitovú :) Preto Kati ...
Pamätám si to, ako by to bolo včera. Bola nedeľa 7. februára 2005, asi pol jednej popoludní. Čuhi (náš telocvikár) si tak ako každý deň po poludňajšej lyžiarskej prestávke odskočil na "čaj" a tak sa naša skupinka rozbehla po bufetoch (a iných búdkach :) Stáli sme tak s Paľom (mojim spolužiakom a spolusediacim) na svahu a prišla k nám ONA. Také malé dievčatko s viac-menej blond vlasmi. Bola z déčky. A Paľova (a Camelle-kina) bývalá spolužiačka zo základky. A tak nás Paľo zoznámil. Môj prvý dojem bol "trochu ukecaná, ale aspoň nebude viaznuť rozhovor". (čo sa mi stáva dosť často). A rozhovor neviazol ...
Okrem iných vecí som zistil, že je z Rače a teda máme spoločnú cestu zo školy. A ešte aj podobný rozvrh a teda príležitosť si sem-tam pokecať. A že je o čom :D Napríklad takí Ptolemajovci. Obaja zbožňujeme históriu a ja som raz len tak medzi rečou spomenul, že vďaka príbuzenským sobášom táto rodina natoľko zdegenerovala, že sa u nich objavila Bademannova choroba. Tá spôsobuje takú vec, že človek má enormne vypuklé oči a tie mu tlačia na mozog, čo ho robí agresívnejším. A tak som to povedal ... Nemal som ... Ale povedal ... A ona vybuchla do neuveriteľného smiechu. A ja tiež. Sú to už viac ako dva roky, ale stále sa na tom smejeme. Je to asi divné, smiať sa na chorých ľuďoch, ale keď ju vidíte napodobňovať Ptolemaja Okatého, môžete sa pocikať od rehotu. Preto aj v esemeskách pre ňu používam špeciálneho smajlíka - 8)
Čiže sme boli úplne normálny kamaráti, ako spústa ďalších ľudí. Len to tohto roku. Keďže Katke zaviedli internet, vymenili sme si čísla ICQ. Xixixi. A ona si dala nick Honey, čiže Medík. Xixixi. A ja som to pekne využil a vymyslel som pár statusov so slovom Medík (typu: Ako víno žiari, chutí ako v ústach Medík, s ňou ti nie je smutno, s ňou necítiš smädík alebo Ďakujte Bohu za to, že nám dal Medík. Ale nemyslím ten do čaju...). Ale ona neznášala (a neznáša) keď ju volám Medík. Tak sme si dali iné prezývky (nebudem konkretizovať). Ona mi na oplátku vymyslela status Xrastík - naj-naj-naj je ten čo xrastí.
A s každým jedným večerom na ICQ sme si boli bližší, bližší, bližší, bližší, bližší, ... Až sa z nás stali najlepší priatelia. A začali sme si zverovať naše tajomstvá a naše trápenia. A čo nás najviac zblížilo bolo spoločné prekonávanie ťažkých období. Vďaka tomu hajzlovi Lukášovi a mojej platonickej láske k Hnedovláske sme sa začali rozprávať o veciach, ktoré som mal pred tým zaradené v kategórii "len na rozhovor s osobou rovnakého pohlavia". Musím sa priznať, že ona mi pomohla s prekonávaním ťažkých chvíľ viac, ako ja jej. Kým ostatní len konštatovali, že som sa zmenil, že sa skoro vôbec nesmejem, že sa so mnou niečo deje, ona ma vždy vedela rozveseliť. Ach jaj ... keď si spomeniem aké rady mi dávala na získanie Hnedovlásky. Škoda, že som ich nevyužil. Mohlo to skončiť inak. (Ale tie letné rady určite raz využijem ... xixixi)
Jediné, na čo som sa v utešovaní zmohol ja bolo Zranené dievča. Bola to jediná básnička, ktorá rozplakala adresátku. Ale nejako sme cez naše ťažkosti prešli. Teda aspoň ona.
Potom prišiel apríl a akosi sme zo dňa na deň dospeli. Obaja naraz. Nie spolu, ale naraz. Vtedy sme sa prvý (a jediný) raz nepohodli. Teda ja som sa nepohodol a ukázal som sa ako skutočný hajzel. Poprosil som ju, aby ma prestala označovať za svojho najlepsieho kamoša. Dodnes to ľutujem. Ešte v ten večer som napísal Úvod k mojim cestám, deň po tom Zbohom snom - moju rozlúčku s blogom. Nakoniec som sa rozhodol, že moje problémy utopím v alkohole a cigaretách. Od absolútneho pádu ma zachránil asi len Marek, ktorý ma pod zámienkou doučovania fyziky vytiahol z domu. Ako by to asi skončilo, keby som ho na ICQ odbil tak ako Camelle, Bou a Wewinku?
S Katkou sme sa potom asi týždeň nerozprávali. Bol to jeden z najhorších týždňov v mojom živote. Ale potom sme sa v piatok zase stretli v električke číslo 3 a všetko sme si vydiskutovali. Ona mi odpustila, aj keď ja si stále odpustiť neviem. Proste som sa vtedy nezachoval tak, ako som sa mal. Ale podstatné je, že sme opäť najlepší priatelia. Áno. Len najlepší priatelia. Pri niektorých (napríklad Paľa a Romana) je úplne nepochopiteľné, ako môžu byť chalan a dievča iba priatelia. Ale stáva sa ...
Keby sme si tie icq nevymenili, ktovie ako by som skončil. Len ona mi vie vždy povedať, aký som ješitný, samoľúbi, bez pochopenia pre modernú dobu a ešte aj nechutne sladký. Nikto nevie tak kritizovať moje vlasy (aj keď Camelle je vážna konkurencia). Nikto nevie tak skvele napodobňovať Ptolemajovcov a našu noskárku s jej mottom "Vlasy - koruna krásy." Asi nikto nemá tak rád jahodovú Milku, pizzu, čerešne, ľadovú čokoládu (tú v trojuholníkovom sáčku), červené ruže a biele ľalie, rýchlu jazdu v aute a Always (od Bon Joviho) ako ona. A nikto iný ma nenazval homosexuálom len preto, že počúvam Mariku Gombitovú :) Preto Kati ...
ĎAKUJEM, ŽE SI ...
(спасибо золотко)
(спасибо золотко)
Komentáre
...