A PRIŠIEL MÁJ ...

A prišiel máj, ten lásky čas,
slnečných dní zopár,
kedy v parku na lavičke,
v každom riadku, v každej knižke,
v každej ruke podanej,
v každej ruži červenej,
v každom jednom tichom slove,
a pri každom jednom strome,
svoju lásku vyznajú si,
jemne ruky podajú si,
do očí sa zahľadia,
ústa bozkom ovlažia,
on a ona, oni dvaja,
ten pár ktorý prišiel z rána,
aby mohol spolu byť,
nech je obom radosť žiť.

Bez slov len tak potichu,
svoju lásku velikú,
on a ona v jednej chvíli,
len dotykom bojazlivým,
potichu tam povedia si,
hneď je život krajší asi.

A prišiel máj, ten lásky čas,
slnečných dní zopár,
a ja v tieni na lavičke,
sám tu sedím zase raz,
pod stromom a pri kríku,
fialovom kosatci,
vykričím ja do vetra,
všetko, čo mám na srdci.
A ten v sebe odnesie,
všetky moje slová,
nikomu ich nepovie,
pre seba ich schová.

A v tom kriku schovaných je,
len tých zopár hlások,
ktoré tvoria meno jedno,
prvej z mojich lások.
Prvej a tej jedinej,
ktorej nikdy nepoviem,
že to práve ona je,
o kom táto báseň je,
ktorá stále schovaná,
od večera do rána,
po mysli my stále behá,
obrázok jak kúsok z neba.

Ale ona je len taký sen,
ktorý skrášli každý deň,
bez ktorej by rýchlo zmizla,
sila, čo ma roky viedla,
ktorá zmysel mojim krokom,
keď som v čiernom blate mokol,
potichu im dávala,
keď mi do snov vplávala.